Povesti

Kronikár obce Imrich Krajíček zaznamenal Povesti spod Hlbockého vodopádu. Boli uverejnené v regionálnych novinách. Uvádzame jednu z najkrajších:

 

VÍLY Z VODOPÁDU

 

Kedysi sa vraj v jazierku, do ktorého padajú jarky z Hlobckého vodopádu, kúpavali víly. Nohy im tancovali po čistej hladine, každá z nich mala vlasy priesvitné ako kvapky dažďa. Potom sa však víly z jazera vytratili. Bolo to vtedy, keď do Hlbokého zavítala bieda. Políčka nad drevenicami neurodili ani za hrsť zemiakov. Márne sa Janko od svitu do mrku ku zemi skláňal, iba čo prach do hrste zbieral. V črevách mu vyhrávalo od hladu a v očiach mu černelo od márnej driny na poli. Bol taký ukonaný, že si povedal: "Dosť! Pôjdem do horičky, tam si hlavu ochladím."

Vybral sa teda do lesa. Po hodnej chvíli zašiel k vodopádu. Sňal si klobúk z hlavy dole, že si doň načrie vody. Vtom sa mu zamarilo, že začul na hladine cupot bosých nôh. Prizrel sa bližšie, a čo vidí? Dolu vodopádom sa k nemu ako na kĺzačke spúšťajú víly.

"Nože, no, Janíčko!" hovorí jedna z nich. "Čože si ty taký smutný? Povedz nám čo ťa trápi!"
"Akoby som sa mohol smiať," hovorí Janko, "keď mi pole nerodí?"
Víly dali hlavy dokopy, aby poradili. Potom sa znovu otočili k Jankovi.
"Naber si vody do klobúka," povedali mu, "no dávaj pozor, aby si bral z takého miesta, na ktorom tancovali naše nohy. Tou vodou potom pokrop hrudy na poli."

Janko im pekne poďakoval. Opatrne zaniesol vodu v klobúku svojmu poľu a tam - kvapku po kvapke - ju vylial na hrudy. Ešte ani poriadne na zem tie kvapky nedopadli a hrudy sa premenil na zlato. Mal si za čo Janko chleba kúpiť a hlad zahnať, ba aj na novú chalupu mu zostalo Hovorí sa však, že odvtedy sa víly v Hlbockého vodopádu nikomu neukázali.. Prídu až vtedy, keď bude ľudí veľká bieda zmáhať. Potom sa z ich šľapají voda premení na zlato.